Povinná školská dochádzka ešte nezaručuje edukačnú úspešnosť. Systém slovenského vzdelávania je nastavený na pravidelnej domácej príprave a dlhodobej spolupráce dieťaťa - rodiny a školy. Triumvirát, ktorý v prípade žiak zo sociálne znevýhodneného prostredia nefunguje. Dôvodov je niekoľko a porazeným je dieťa. Iste, oponentov sa nájde veľa - avšak ak berieme do úvahy vzdelanostnú úroveň rodiča (na hranici primárnej gramotnosti) a očakávame, že zvládne prípravu dieťaťa na edukačný proces - a to pritom nemám na mysli moderné formy vzdelávania ako sú napr. projektové vyučovanie vyžadujúce si podstatne vyššiu mieru domácej prípravy. Dieťaťa zlyháva, zažíva neúspech a jeho motivácia je minimálna. Štatistiky sú alarmujúce (žiaci končiaci povinnú školskú dochádzku v 4. ročníku) a poukazujú na celkové zlyhanie systému (nie žiaka z sociálne znevýhodneného prostredia). Na mieste je otázka kde je vedenie školy, učiteľ, sociálny pracovník a ostatný podporný systém, a ako je možné že nám 15 ročný žiak sedí v medzi 9 ročnými?
Táto situácia je dlhodobá a dôsledok neriešenia je už otázkou viacgeneračného zlyhávania. Internátne školy sa teda javia, ako slušný nástroj edukácie žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. No len na prvý pohľad.
Výber školy je na zákonnom zástupcovi dieťaťa - teda rodiča. Kto trochu pozná rodinné väzby v osadách vie, že dostať dieťa mimo domova, je veľmi veľkým problémom. Nemôžete nikomu nanútiť miesto kam bude vaše dieťa chodiť do školy. Dosť dobre si neviem predstaviť celoplošnú kampaň na podporu internátnych škôl, ktoré budú pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ešte menej si viem predstaviť kampaň obhajujúcu kampaň pre rodičov z radov majority, ktorým túto možnosť nikto nedal. Európska Únia či Amnesty International neustále napádajú Slovenskú republiku za segregáciu školstva z pohľadu rómskych žiakov. Internátne školy teda segregovanými nebudú? Natíska sa otázka, ako chcú obhajcovia tohto spôsobu vzdelávania zabezpečiť, aby tieto školy vybudované v/pri osadách navštevovali aj žiaci mimo sociálne znevýhodneného prostredia. Ak na Slovensku máme cca 600 osád, odkiaľ chceme vziať finančné prostriedky na vybudovanie internátnych škôl. P. Habánik hovorí o vybudovaní škôl v osadách - Ministerstvo školstva SR nemá na opravu a rozšírenie školy v jednej jedinej lokalite, akou je napríklad ZŠ v Kecerovciach, kde sa žiaci učia v trojsmennej prevádzke, kde nemajú telocvičňu, a kde kapacita žiakov je prekročená o 150%.
Vybudovanie škôl a internátov je síce možnosť ale podľa môjho názoru ekonomický nerealizovateľný projekt. Ešte väčší problém nastáva ak sa vezme do úvahy personálne obsadenie týchto škôl. Nejde len o učiteľov v školách (neviem kto z pedagogickej fakulty UK v Bratislave bude mať odvahu ísť učiť do osady v Moldave nad Bodvou do internátnej školy), ale ide o ďaleko väčšie personálne náklady štátu - vychovávatelia na internátoch, sociálny pedagógovia.
Internátne vzdelávanie - je teda obmena celodenného vzdelávania. Dieťa teda za predpokladu súhlasu rodičov (podľa prieskumu až 90% rómskych rodičov nesúhlasí s umiestnením dieťaťa do daného typu zariadenia), umiestnime do systému internátneho vzdelávania a každý piatok ho vrátime späť. V pondelok dieťa po víkende strávenom v chatrči príde späť na internát. Nasleduje odvšivenie, hygiena a celý proces prípravy ... každý pondelok. Podľa skúseností z Gándiho gymnázia deti nechceli chodiť späť do osád - niet sa čo čudovať, na čisté prostredie, posteľ a pravidelnú vyváženú stravu sa rýchlo zvyká. Školský rok však trvá 10 mesiacov. Dva mesiace prázdnin a všetko čo ste do detí vtĺkali je preč. Každý pedagóg vám potvrdí, že po prázdninách začínate stále od začiatku. Nemôžete teda dieťa držať na internáte celý rok. Je naivné si myslieť, že dieťa dokáže zmeniť rodičov a celý systém fungovania osád. Nezmeníte uvažovanie, sociálny systém a hodnoty osôb žijúcich v sociálne znevýhodnenom prostredí.
Ak je internátne vzdelávanie nástrojom, aby dieťa malo pravidelnú školskú dochádzku, tak na to nepotrebujeme budovať nákladné internátne školy. Stačí, ak dôsledne uplatníme systém, ktorý už máme. Existujúci systém osobitého príjemcu, asistentov učiteľa, sociálnych pedaógov, rad sociálnych terénnych pracovníkov a aktivistov. Na mnohých školách účinne pôsobia asistenti učiteľa a rovnako systém doučovania, ktorý prináša svoje ovocie.
Načo uplatňovať internátne vzdelávanie a vytrhnúť dieťa z jeho prirodzeného prostredia ak môžeme uplatniť systém denných stacionárov - alternatíva umožňujúca naplno využiť už vybudovanú sieť komunitných centier pôsobiacich v osadách, alebo možnosti záujmovej činnosti a pritom, čo je najdôležitejšie, zachovať integritu rómskej rodiny.
Problémom je, že samospráva nemá ani na základné financovanie škôl a nedokáže zabezpečiť ani fungovanie edukačného procesu, sú regióny kde sa prepúšťajú asistenti učiteľa a to i napriek tomu, že ich pôsobenie malo ovplyv na edukáciu žiakov z daného prostredia. Skúsme sledovať možnosti ktoré máme, než vytvárať nové mechanizmy a pilotné projekty, ktoré nemusia viesť k úspechu.